Môj matematický (ne)život

Matematika

Upozornenie: Všetci čo máte radi matematiku, ste toho práve prečítali dosť, ďalšie čítanie by mohlo vážne poškodiť váš názor na tento „skvelý“ predmet.


Je to tak matematiku naozaj neznášam. Keď som sa narodil ešte som netušil, čo si na m?a tento školský systém vymyslí. Môj príbeh sa začína na prvom stupni základnej školy. Učenie sa písať číslice mi nespôsobovalo žiadne problémy, k mojim najkrajším patrili 3 a 5. Ako keby som vedel, že ich budem v budúcnosti dosť často vidieť.

Do konca prvého stup?a všetko prebiehalo ako po masle. Potom však prišiel stupe? druhý a také veci ako celé čísla, obsahy, objemy a rôzne jednotky. Prvým najväčším problémom boli celé čísla, teda presnejšie určovanie znamienok. Za nič na svete som nevedel, kedy a ako sa menia, teraz to už viem :). Látka v ďalších ročníkoch až taký problém nerobila aj vďaka kalkulačke, človek, ktorý ju vymyslel by si zaslúžil Nobelovu cenu. Osem ročníkov ubehlo ako voda a m?a čakali prijímačky na gymnázium.

Záujem bol veľký, preto sa matematika stala tým predmetom, ktorý mal preriediť záujemcov a vybrať tých „najlepších“. Po nespočetných hodinách doučovania, ktoré neprinieslo želaný výsledok (ani sa nedivím…:-) ), ma prijímačkový systém preriedil. No nič to, bola možnosť ísť do deviateho ročníka, tak sa v podstate nič nestalo. Ako to už býva, v devine sa stretlo „zdravé jadro“ zo všetkých tried a zábava sa mohla začať. Zábava rýchlo skončila, pretože som mal nôž na krku, na dobrú strednú som sa tentoraz musel dostať. Opäť sa zopakovala predpríjímačková matematická príprava.

Musím povedať, že som tieto doučovania nenávidel, i keď to bola pre m?a jediná šanca ako sa ten gympel dostať. Príprava zabrala a na gympel som sa dostal len vďaka tomu, že brali všetkých deviatakov, ktorí urobili prijímačky (inak by som sa opäť, kvôli matematike nedostal). Bol to práve ten rok keď išli na prijímačky deviataci aj ôsmaci, v tej dobe sa na gymnázium hlásilo neuveriteľne veľké množstvo ľudí.

Gymnázium
Na gympli to vypuklo.
Matematická zdatnosť 80% triedy bola veľmi dobrá, veď kto mal zlú keď bol prijatý. Je vám jasné, že zbytok (20%) ohromne v takej triede trpí. Pani profesorka to riešila bodmi na písomkách, aby za dva body bola aspo? štvorka, i keď párkrát sa „zadarilo“ mať jeden bod a päťku ako vyšitú.

Po prvej dostatočnej z matematiky na polroku v prvom ročníku, zasadla rodinná rada a rozhodla, že musím chodiť na doučovanie aby som mal aspo? za tri :). Cieľ bol horko-ťažko splnený, a tak na konci prvého ročníka bola na vysvedčení trojka ako lusk. Situácia sa opakovala každý rok, veď nakoniec dôležité bolo koncoročné vysvedčenie, nakoľko ho brali do úvahy aj vysoké školy (s čím zásadne nesúhlasím). Dokonca v treťom ročníku mi na polroka hrozilo prepadnutie, čo ale vyriešil jeden príklad…, ešteže tak. Keďže ma celé štyri roky učila tá istá pani profesorka (inak veľmi dobrá), ani som sa nedivil, že vo štvrtom ročníku rezignovala a trojku som mal aj na polroku.

Je asi každému jasné, že ak mi bol život milý, z matematiky som maturovať nešiel. Po úspešnej maturite (prospel veľmi dobre ;-) ), som si podľa výskytu matematiky vyberal aj VŠ, no zámer mi vyšiel iba na polovicu.


Ako môžete vidieť zo sekcie o autorovi, študujem na dvoch vysokých školách. Na práve matematika nehrozí :-), na managemente je to už trošku horšie. Našťastie matematika nie je veľmi náročná a slabšia známka sa dá vyvážiť známkami z iných predmetov, takže som konečne bez doučovaní.

Záver
Dá sa povedať, že matematika (aj chémia), mi dosť skomplikovala život a obrala ma o kopec voľného času a nič mi do života nedala (teda okrem malej násobilky a percent).

3 Comments on “Môj matematický (ne)život

  1. Pingback: asdf.sk

  2. velmi vydareny clanok a musim podtknut, ze ma v zivote stretlo nieco podobne. bohuzial matika vzdy mala velku vahu na kazdej skole kde som bol (hlavne vyska), v sucastnosti mam len statistiku kde si vystacim s mocninami :)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *