Toto je môj gymnaziálny pokus o poviedku a má názov “Záchrana”. Vyhrabal som ju na starom počítači. Ak chcete, môžete si to prečítať ;).
Zobudil som sa. Bola mi veľká zima aj napriek tomu, že som bol v stane a spacáku. Vietor nadúval jeho steny a vonku mohlo byť okolo mínus päťdesiat stupňov pod nulou. Vnútri asi o pätnásť až dvadsať stupňov viac. Hluk vetra bol neznesiteľný. Oveľa horší ako hluk padajúcich obrovských lavín. Opäť som zaspal. Zobudilo ma až slnko a jeho priam krištáľovo biely odraz od snehu a ľadu. Obliekol som sa a vyšiel von.,, Tá nádhera,“ pomyslel som si, keď som uvidel Mt. Everest a zopár zatúlaných jakov v rannom slnku. Po vetre a snehu už nebolo ani stopy. Išiel som zobudiť kamarátov. Zle sa mi dýchalo, veď bodaj by nie, keď sme boli vo výške päťtisíc-dvestometrov nad morom v základnom tábore pod najvyšším vrcholom sveta.
Po naraňajkovaní, ak sa tak dá nazvať tablička čokolády a čaj, sme všetci okrem Fera vyrazili na túru. Náš cieľ bolo sedlo neďaleko asi dvanásť hodín chôdze do výšky šesťtisícpäťsto metrov.
Od začiatku som mal zlé tušenie. Pomaly ale isto sme prechádzali cez ľadové priepaste a chabé mosty.,, Prišiel čas použiť laná,“ povedal Peter, ktorý zavrtával skoby do ľadovej steny. Išiel vždy prvý, a preto niesol najväčšie riziko. Zasekávaním mačiek a čakanu do ľadovca postupoval celkom rýchlo. Ľadopád bol vysoký asi šesťsto metrov a museli sme ho zdolať maximálne za štyri hodiny inak by nás zastihla hmla. Skobu po skobe zasekával Peter a keď sme už všetci boli pod ním, zakričal:,,Pozóór lavína !“ Bolo nás päť a všetci sme sa pritlačili k stene. Našťastie lavína sa s obrovským hrmotom prevalila ponad nás a iba Ondrovi stiahol prúd vetra čiapku. Boli sme už všetci pri vrchole, keď sme opäť počuli Petra. ,, Do riti !“,zakričal a celá naša výprava videla ako Peter padá, lebo sa mu zlomil zub na mačke. Preletel okolo nás, vyleteli tri skoby a bol som na rade ja. Z celej sily som zaťal čakan aj ďalšiu skobu a čakal na prudké seknutie. Podarilo sa mi Petra udržať a začali sme postupovať k nemu. Pohľad na neho bol strašný. Nebolo kosti, ktorú by nemal zlomenú. Visel tam ako handrová bábika. ,, Čo teraz ?,“spýtal sa Jano. Hneď som Petrovi pichol morfium na zmiernenie jeho ukrutných bolestí.,, Musíme mu pomôcť!,“ skríkol Ondro. Lenže záchrana v asi tristopäťdesiat metrovej výške na ľadopáde nebude žiadna sranda.Začínalo sa stmievať a my sme Petra pomaly posúvali nadol. Na úpätí sme zviazali dva ruksaky aby z nich boli aspoň provizórne nosidlá. Vyčerpanosť a tma nás prenasledovali ako smäd dromedára. ,,Zavolajme helikoptéru !, “ z núdze povedal Ondro. ,,Do šiestich tisícov ? Čo si zošalel? Aj tak je už tma !,“ odvrkol mu Jano. Všade navôkol bolo počuť hluk ,, čiernych smrtí “, tak sa nazývajú lavíny v noci. O chvíľu nám zhasli aj baterky. Postup po tme bol veľmi zdĺhavý a vyčerpávajúci. Preto sme sa rozhodli prespať noc v provizórnych stanoch, ktoré sme mali so sebou. V noci sa počasie rapídne zmenilo. Do rána napadol jeden meter snehu, čo nám na šťastí nepridalo. Toto prebudenie už nebolo také poetické ako deň predtým. Stonajúci Peter a totálne vyčerpaný ostatní členovia výpravy, mňa nevynímajúc, mysleli na rodiny a stratené ciele, ktoré sa v týchto chvíľach len ťažko vymazávali. Od základného tábora sme neboli ďaleko, a preto sme sa poobede rozhodli pokračovať. Zima bola ukrutná, čomu nasvedčovala strhnutá koža z Ondrových dlaní na kyslíkovej bombe pre Petra. Za chvíľu sme boli v dosahu našich zastaraných vysielačiek. Hlas Fera v nich znel ako balzam pre uši. Povedal, že nám ide naproti aj so záchrannou čatou. To som už odpadol a zobudil som sa až na hluk helikoptéry, ktorá mi pripadala ako anjel v tej ničote, kde si človek uvedomí, že je len obyčajný trpaslík.
Cez okienko v helikoptére bolo vidieť všetko čo sme za dva dni prešli bez poriadnej(skôr žiadnej) stravy a bol som ten najšťastnejší človek na svete. Všetci sme prežili, Peter sa bude liečiť asi dva roky a už nikdy nebude chodiť, ale hlavné je, že prežil.
